Navigation Path: Home > The European Central Bank > História > Hospodárska a menová únia
Európska rada v júni 1998 potvrdila zámer postupnej realizácie Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Poverila výbor pod vedením Jacquesa Delorsa, vtedajšieho prezidenta Európskej komisie, aby posúdil a navrhol konkrétne etapy smerujúce k vytvoreniu únie.
Členmi výboru boli guvernéri národných centrálnych bánk ES; Alexandre Lamfalussy, vtedajší generálny riaditeľ Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS); Niels Thygesen, dánsky profesor ekonomiky; a Miguel Boyer, vtedajší prezident Banco Exterior de España.
Záverečná Delorsova správa navrhla tri samostatné, ale progresívne kroky na ceste k realizácii hospodárskej a menovej únie.
V júni 1989 Európska rada na základe Delorsovej správy rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie sa začne 1. júla 1990, teda v čase zrušenia prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi.
Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý hral od svojho vzniku v máji 1964 čoraz významnejšiu úlohu v oblasti menovej spolupráce, dostal širšie kompetencie. Medzi jeho nové úlohy, stanovené v rozhodnutí Rady z 12. marca 1990, patrili konzultácie zamerané na podporu koordinácie menovej politiky členských štátov s cieľom dosiahnuť cenovú stabilitu.
Vzhľadom na pomerne obmedzený čas a komplexnosť úloh výbor guvernérov inicioval aj práce na príprave tretej etapy Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Prvým krokom bolo určiť všetky otázky, ktoré bolo potrebné riešiť už v ranom štádiu, vypracovať plán prác do konca roka 1993 a podľa toho definovať mandáty pracovných výborov a podvýborov zriadených na tento účel.
Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Na tento účel bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii.
Rokovania vyústili do Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola prijatá v decembri 1991 a podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992. V dôsledku meškania v ratifikačnom procese však zmluva (ktorá zmenila a doplnila Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom zmenila aj jej názov na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, a jej súčasťou bol i Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky ( pdf 200 kB, en) a Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu), mohla vstúpiť do platnosti až 1. novembra 1993.
Späť na začiatok stránkyZaloženie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenalo začiatok druhej etapy HMÚ a zánik Výboru guvernérov. Dočasná existencia EMI bola i odzrkadlením stavu menovej integrácie v Európskom spoločenstve. EMI nezodpovedal za výkon menovej politiky v Európskej únii - táto zostala doménou domácich orgánov - a ani nemal kompetencie na výkon devízových intervencií.
Dve hlavné úlohy EMI:
Na dosiahnutie týchto cieľov EMI poskytoval fórum pre konzultácie a výmenu názorov a informácií o menovopolitických otázkach a vytvoril regulačný, organizačný a logistický rámec potrebný na výkon úloh ESCB v tretej etape.
Ďalšie informácie o prípravných prácach EMI
V decembri 1995 Európska rada schválila „euro“ ako názov európskej menovej jednotky, ktorá mala byť zavedená na začiatku tretej etapy, a potvrdila, že tretia etapa HMÚ začne 1. januára 1999. Zároveň oznámila postupnosť krokov pri prechode na euro. Tento scenár vychádzal predovšetkým z podrobných návrhov EMI.
EMI súčasne dostal za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade správu, ktorá sa stala základom Uznesenia Európskej rady o zásadách a základných prvkoch nového mechanizmu výmenných kurzov (ERM II) prijatého v júni 1997.
V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov eurobankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára 2002.
Na doplnenie a spresnenie ustanovení zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu. Európska rada svojou deklaráciou v máji 1998 pakt doplnila a rozšírila príslušné záväzky.
Dňa 2. mája 1998 Rada Európskej únie, v zložení hláv štátov a vlád, jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky pre účasť v tretej etape HMÚ a prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999. Hlavy štátov, resp. vlád sa dohodli na členoch Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB).
Ministri financií členských štátov, ktoré prijali jednotnú menu, guvernéri národných centrálnych bánk týchto členských štátov, Európska komisia a EMI sa v máji 1998 tiež dohodli, že neodvolateľné výmenné kurzy eura stanovia na základe aktuálnych vzájomných centrálnych parít mien zúčastnených členských štátov v rámci ERM.
Dňa 25. mája 1998 vlády jedenástich zúčastnených členských štátov vymenovali prezidenta, viceprezidenta a štyroch ďalších členov Rady guvernérov ECB. Ich menovanie do funkcie nadobudlo účinnosť 1. júna 1998 a znamenalo založenie ECB. ECB a národné centrálne banky zúčastnených členských štátov spolu tvoria Eurosystém, ktorý tvorí a určuje jednotnú menovú politiku v tretej etape HMÚ.
Založením ECB dňa 1. júna 1998 EMI splnil svoju úlohu. V súlade s článkom 123 (predtým článkom 109l) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vstúpil EMI založením ECB do likvidácie. Všetky prípravné práce zverené EMI boli ukončené včas a ECB venovala zvyšok roka 1998 finálnym skúškam systémov a postupov.
Späť na začiatok stránkyTretia a posledná etapa HMÚ sa začala 1. januára 1999 stanovením neodvolateľných výmenných kurzov mien jedenástich členských štátov, ktoré sa do menovej únie zapojili od samého začiatku, a realizáciou jednotnej menovej politiky, za ktorú nesie zodpovednosť ECB.
Vstupom Grécka do tretej etapy HMÚ sa 1. januára 2001 počet zúčastnených členských štátov zvýšil na dvanásť. Trinástym členom eurozóny sa 1. januára 2007 stalo Slovinsko. O rok neskôr, 1. januára 2008, ho nasledovali Cyprus a Malta, a 1. januára 2009 Slovensko. V deň vstupu do eurozóny sa centrálne banky týchto krajín stali súčasťou Eurosystému.
Späť na začiatok stránky
